Uloha učiteľky v tradičnej a Montessori škôlke

Autor: Maria Montessori | 3.6.2014 o 22:14 | Karma článku: 5,57 | Prečítané:  2277x

Učiteľ. Nie je to len človek, ktorý vychováva a vzdeláva. Mal by to byť priateľ, dôverník, pomocník, radca či lekár. O to viac, keď ide o učiteľa, respektíve prevažne o učiteľku   materskej školy. Aká je teda úloha učiteľky v tradičnej materskej škole? A čo alternatívne školstvo? Je prístup učiteľky k deťom v materskej škole Montessori iný?

Vo svojich spomienkach sa vrátim do  začiatočných čias môjho učiteľského pôsobenia. Strednú pedagogickú školu  som vyštudovala v rokoch socializmu.  Ako študentky  sme absolvovali metodickú i praktickú prípravu, vyskúšali si odborné poznatky počas súvislej praxe a plné odhodlania sme nastúpili do materských škôl. Úlohou učiteľky bolo vychovávať a vzdelávať v duchu princípov socializmu. Nikto nesmel vybočiť z radu, všetky deti mali byť na rovnakej úrovni. Ako začínajúcej učiteľke mi to neprišlo zvláštne. Staršie kolegyne boli predsa k deťom milé, poctivo vykonávali všetky predpísané činnosti. Presne tak, ako nás to učili v škole. Po necelých dvoch rokoch môjho učiteľského pôsobenia prišla revolúcia. Tešila som sa, že ideológia marxizmu - leninizmu bola z výchovno-vzdelávacieho programu  odstránená, že sa niečo  zázrakom zmení a deti i učiteľky budú šťastné a spokojné.

Roky praxe ubiehali. Menili sa ministri, výchovno-vzdelávacie programy, vízie, či smerovanie školstva. Absolvovala som rôzne vzdelávacie semináre, školenia a kurzy predovšetkým na rozvoj a podporu tvorivosti detí, či už vo výtvarnej, alebo dramatickej oblasti. Čo sa vlastne zmenilo? Zmenila sa len doba, ideológia vymenená za  inú ideológiu. Ale deti zostávali rovnaké,  a väčšinou  aj náš prístup k nim. Napriek všetkým školeniam som cítila, že často neviem reagovať na výbuchy zlosti dieťaťa, na agresivitu detí voči sebe a často aj dospelým. S pribúdajúcimi rokmi  som musela konštatovať, že pracujeme v zabehnutých koľajach, v zväzujúcich, presne orámovaných organizačných činnostiach. Aj keď sme sa snažili spolu s kolegyňou o nové, tvorivé aktivity, nie každé dieťa prejavilo záujem, „viezlo sa“ skôr v dave, bolo málo aktívne, niekedy až apatické.  Ako teda pomôcť každému dieťaťu, aby bolo spokojné, sebavedomé a vyrovnané? Ako nájsť vlastnú vnútornú harmóniu a pokoj  a preniesť ju na deti v takom uponáhľanom a presne zaškatuľkovanom programe ?

Nádeje sme vkladali do nového Štátneho vzdelávacieho programu. Ako sa ukázalo, zbytočne. Štátny vzdelávací program ISCED 0 hovorí, že „ V pedagogickom procese sa uplatňuje princíp aktivity dieťaťa. Rozšírenie príležitostí na aktivitu detí nepredurčuje učiteľa k pasivite v zmysle nečinnosti. Učiteľova aktivita v nedirektívnom – demokratickom vedení výchovno-vzdelávacej činnosti spočíva v premyslenom vytváraní podmienok na účinný sebarozvoj osobnosti dieťaťa, ktorý nie je možný bez jeho vlastnej aktivity. Učiteľ sa v pedagogickom procese dostáva do roly facilitátora, manažéra výchovno-vzdelávacej činnosti, poradcu, konzultanta.“

Borili sme sa s pojmom facilitátor. Aká je v tomto ponímaní vlastne úloha učiteľky v MŠ? Ako sa zmeniť na poradcu?  Ako prejsť do pozície konzultanta, keď mám činnosť organizovať? Som teda manažérom, alebo poradcom? Pri niektorých činnostiach sa mi predstava poradcu zdala reálna, ale čo pri ostatných? Veľa nezodpovedaných otázok bez odpovedí, bez metodík, bez usmernení a logických argumentov.

Premietnuté do praxe.  Ako učiteľka musím stihnúť a zabezpečiť všetky organizačné činnosti, napriek tomu, že deti prichádzajú  ráno do MŠ čoraz neskôr a mnohé z nich sa nestihnú ani pohrať. Som  neustále centrom diania, aktivít, stále niečo organizujem. Mala by  som dieťa naučiť samostatne pracovať, vedieť sa dohodnúť v skupinách, umožniť deťom skúmať a bádať, ale... Vráťme sa späť ku Komenskému. Ako vzdelávame  hlavu, ruky a srdce? Nie sme často  direktívne  v snahe ovládnuť deti  a udržať poriadok  a disciplínu?  Máme v triedach vysoké počty detí , nedostatok učebných pomôcok a v mnohých materských školách pomerne zlú finančnú situáciu.  Sme „bičované “množstvom byrokracie, ktorá je ešte násobená obávanými inšpekciami a kontrolami. A výsledok? Učiteľka väčšinou stereotypne vykonáva činnosti a aktivity, nemá veľa dôvodov na úsmev.

Mnohé učiteľky sa nechcú vzdať zaužívaných stereotypov a nie sú ochotné ich zmeniť. Je zaujímavé, že to nie je otázka veku, ale skôr povahy, učiteľkinej snahy a ochoty zmeniť sa, urobiť niečo inak.

Aká je ale montessoriovská učiteľka? Pomôž mi, aby som to dokázal sám.“  S touto jednoduchou vetou  ako základnou charakteristikou pedagogiky Márie Montessori som sa stretla počas mojich študentských čias.  Je úloha učiteľky v tradičnej materskej škole iná ako učiteľky v škole Montessori? Čo by mali mať spoločné a v čom sa odlišujú?

 Mária Montessori považuje za hlavný rozdiel to, že :„Zatiaľ čo v tradičnej škole učiteľ sleduje správanie sa žiakov priamo a má predpísané ako sa o žiakov starať a čo ich učiť, v montessoriovskej škole je treba neustále odhaľovať veci, ktoré sú na povrchu.“ Učiteľka musí brať dieťa ako individualitu a „ veriť, že dieťa je schopné prejaviť všetko podstatné  prostredníctvom svojej vlastnej aktivity“ (Montessori, 2003, str.184).

 Medzi  dôležité  povinnosti učiteľky zaraďuje Montessori vytváranie a dohľad nad pracovným prostredím detí.  Učiteľka starostlivo pripravuje pre deti pomôcky, ktoré musia byť pre deti  zaujímavé a príťažlivé. Dôležitá je nielen učiteľkina osobnosť, ale aj  jej  zovňajšok. „ Učiteľka by mala byť príjemná, upravená, pokojná a dôstojná.  V čase, keď  sa schopnosť hlbokého formatívneho sústredenia ešte nezačala u detí prejavovať, musí byť ako plameň, ktorý všetkých posilňuje svojím teplom, oživuje priestor a vyzýva ku hre“ (Montessori, 2003, str. 185). Do koncentrovanej činnosti dieťaťa  však už nezasahuje, neopravuje chyby. Pracuje s jednotlivcom aj so skupinkami.

Učiteľka Montessori školy na rozdiel od pedagóga tradičnej školy neorganizuje činnosť dieťaťa. „Jedine človek na vyššej úrovni je schopný pochopiť, že prijať rolu obyčajného, nenápadného pomocníka môže byť zdrojom veľkého pocitu uspokojenia.“  (

Montessori, 2003, str.187).

 Učiteľka  Montessori pôsobí navonok niekedy pasívne, na druhej strane sú na ňu kladené vyššie nároky ako na učiteľa tradičného školského systému. Aktívne vedenie prebieha nepriamo cez prípravu podnetného prostredia, v udržiavaní láskyplnej, pokojnej, dôvernej atmosféry. Učiteľka vystupuje nie ako autorita, ale ako pomocník, opora dieťaťa (http://www.montessori.sk).

A čo by učiteľky materských škôl malo spájať?  Myslím si, že predovšetkým láska k deťom. Ako konštatuje Mária Montessori (2003, str. 197) „Láska je daná všetkým  a všetci ju v sebe nosia. Aj keď je jej prídel  pre jednotlivca obmedzený, je najväčšou silou, ktorou človek disponuje. Štúdium lásky a jej využitie nás vedie ku zdroju, z ktorého pramení  - k dieťaťu.“

Tu som chcela svoju esej skončiť Práve dnes ma  však zaujal článok, ktorý našla a vložila na facebook moja kamarátka. Dovolila som si z neho citovať:

„Naozaj žijeme v bláznivom svete. Rady by sme verili v spasiteľa, ktorý zostúpi na zem a urobí poriadok. V sústredených kruhoch, ktoré stále zmenšujeme, sa ho snažíme nájsť medzi sebou a v stále častejších voľbách si ho zvoliť na čelo štátu.  Už sme skúsili kdekoho, kto bol po ruke, ale zmena neprichádza. Prečo? Pretože spasiteľ nie je v nikom inom. Je v každom nás.

Predstavte si, že by ste lusknutím prsta začali žiť v prostredí, kde Vás každý bezvýhradne podporuje, fandí Vám a pomáha. Ak sa už rozhodnete  pre akúkoľvek životnú zmenu, budete počuť: Zvládneš to! Máš na to! Dokážeš to! Stojím pri tebe! Aj keď sa Ti to nepodarí tak ako si predstavuješ, pomôžem Ti, poradím a podržím Ťa.

Keby sme v takomto prostredí vyrastali od malička, pravdepodobne by sme sa nebáli snívať a ísť za svojimi snami. Pravdepodobne  by sme čerpali energiu z toho, že svojím pohľadom dokážeme pomôcť druhým. Pravdepodobne by sme vedeli oceniť úspech a brali si z neho pozitívny príklad. Pravdepodobne by sme svoje deti viedli k tomu, aby sa nebáli presadiť. Pravdepodobne by sme boli na takýto svet pyšný. Svet totiž tvoria ľudia. Každý tvoríme sedemmiliardinu. A všetci máme podiel na tom, aký je.“

(http://www.firstclass.cz/2014/03/7-omylu-ve-vychove-kterych-by-se-rodice nemelidopoustet/#sthash.iag0XUpq.EnvhF8EV.dpuf)

Prečo takýto článok? Pretože si myslím, že práve takéto bezvýhradne podporujúce prostredie potrebuje každé dieťa. Práve preto, že Mária Montessori  sa takéto prostredie snažila deťom vytvoriť. A práve preto, napriek obdobiu, v ktorom Mária Montessori žila, máme sa od nej čo učiť...

Mgr. Zuzana Strychová, MŠ Vranovská 601, 031 01 Liptovský Mikuláš

Použitá literatúra:

MONTESSORI, M.: Absorbující mysl. Vývoj a výchova dítěte od narození do šesti let. Praha:  SPS - nakladatelství světových pedagogických směrů, 2003. ISBN 80 -86-189-02-3.

Štátny vzdelávací program ISCED 0 –predprimárne vzdelávanie. Ministerstvo školstva SR. Prievidza: Patria, 2008. ISBN 978-80-969407-5-2. Dostupné na internete: http://www.statpedu.sk/files/documents/svp/ms/isced_0.pdf

http://www.montessori.sk/home/montessoripedagogika?PHPSESSID=cb07f1955bde51a3a6aedaf41634d0bf

http://www.firstclass.cz/2014/03/7-omylu-ve-vychove-kterych-by-se-rodice-nemeli-dopoustet/#sthash.iag0XUpq.EnvhF8EV.dpuf

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?